MIROSLAV:
Krstenie je vždy sviatok. Zíde sa rodina, priatelia a objekt
dnešnej dobrej nálady je zahrňovaný obdivom, úsmevmi, prianiami len toho
najlepšieho. A je v podstate jedno či slávnosť je venovaná živému, alebo
materiálnemu oslávencovi. A tak nejako sa niesol krst Dankinej a Jozefovej
knihy o výlete do krajiny civilizovane-necivilizovanej, východného Turecka.
V prítmí čajovne na Zámockej ulici sa stretli známi,
kolegovia, rodina, diaľkoví turisti, či len čitatelia Dankiných blogov.
Diskutujúc vo všetkých možných i nemožných sediacich a ležiacich pozíciách
čakali na dvoch hlavných aktérov dnešného večera. Potom už nastala minúta F a
Danka sa ujala slova, aby nám priblížila zážitky, ktoré teraz vyznievajú
úsmevne, ale v skutočnosti ich na vlastnej koži prežiť by asi pre mnohých z nás
znamenalo hlboký regresný návrat do prehistorických barbarských koreňov násilia
voči blížnemu svojmu. Pretože Turecko je len toť kúsok, aj do EU sa tlačí, ale
mentalita a spôsob každodennej existencie v tejto krajine je pre nás niekedy až
nepochopiteľný.
Danka pri predčítaní niektorých statí knihy dopĺňala text
opisom deja súvisiaceho, čo dodávalo situáciám nový rozmer. To čo teraz boli už
len úsmevné príhody museli byť dosť frustrujúce a na psychiku náročné tlaky a
je obdivuhodné, že títo dvaja cestovatelia zvládli putovanie bez odsudkov voči
inému spôsobu života a pochopili, že Turci len žijú svoj vlastný život.
Podobné predčítavanie, alebo uvádzanie kníh cestovateľov má
jedno dôležité posolstvo. Aby sme si uvedomili, že vycestovať do krajiny
blízkej (vzdialenosťou), ale tak vzdialenej kultúrne so svojím pohľadom na
„demokraciu, pokrok, toleranciu a poriadok“ môže byť tým najhorším čo sa nám v
takejto krajine môže prihodiť. Pretože oni sú v pohode. A až dočítate poslednú
vetu tejto zvláštnej knihy, opýtajme sa sami seba, sme dosť tolerantní, aby sme
aj my boli v pohode?
No comments:
Post a Comment